Čo sa vtedy stalo?

Ahojte, dnes som sa vám rozhodla napísať o tom, čo mnohé z vás zaujíma - o pôrode: ako to prebiehalo a hlavne, ako a prečo to dopadlo tak, ako to dopadlo.

Keď som bola mladšia, pôrod bol pre mňa niečo nepredstaviteľné a bila som sa do pŕs, že ak raz budem rodiť, tak jedine sekciou. Poznáte tie reči o tom, aby to nebolelo a podobne? No a zároveň bol v tom čase  pôrod sekciou akoby „trend“. 

Keď som zostala tehotná, prišlo mi úplne prirodzené, že pôrod prebehne tzv. fyziologicky (= prirodzene). Vy si však môžete niečo naplánovať, keď si dieťa v bruchu robí po svojom. Tomi už mal byť vtomčase otočený hlavičkou dole a nie tzv. KP. Sedel si tam v pohodičke, ako keby sa nechumelilo, ako taká  kvočka na bidle. Skúšala som všetky možné aj nemožné cviky, len aby sa umúdril. Moja pôrodníčka ma pre istotu poslala na predoperačné, aj keď v Kochu je bežné rodiť koncom panvovým. Bola som už zmierená s každou možnou variantou, no Tomi si to predsalen ku koncu (tzv. o 5 minút 12) rozmyslel.

Poďme však po poriadku. Vieme, že začiatky pôrodov môžu vyzerať rôzne: kontrakcie, otvorený krčok, odtečená voda... Tak ako to bolo v mojom prípade?

28.5.2018

Bol pondelok ráno, okolo 5:20 som sa zobudila s tým, že mi treba na wc (úplna normálka pred pôrodom :-D). Horko-ťažko som sa s tým živým 3 kilovým medicinbalom miesto brucha postavila z postele, urobila som asi 4 kroky smer kúpelňa a zacítila som akoby vo mne praskol balón s vodou :-D Proste sa to komplet všetko vylialo. Spravila som ešte krok a znovu. Tak si hovorím: "Ok, toto už asi bude ono". Jemným hláskom som sa snažila zobudiť spiaceho Tomiho, no ani po dvoch jemných ,,Toooomiiiiiiiii" sa moja šípková Ruženka nezobudila. Skúsila som teda pridať na intenzite a dramatičnosti: ,,Tomi! Vstavaj! Praskla mi voda!“ Tomi vyskočil z postele sťa olympionický atlét a vypleštene na mňa pozeral. ,,Čo teraz? Ideme do nemocnice?" automaticky z neho išlo a presne v tom momente mi napadlo, že moja pôrodníčka je predsa ešte dnes na dovolenke! Panebožee! 

Nevadí. S malou dušičkou som vytočila jej číslo a o 5:30 v pondelok ráno (to je hororová kombinácia :-D ) som jej oznámila, že asi budem rodiťa opýtala som sa, že čo teraz. Nakázala mi ísť do Kochu a ubezpečila ma, že nakoľko kontrakcie nemám, mala by sa stihúť poobede vrátiť.

Z domu sme tam boli snáď do 5-tich minút. Pri vchádzaní do areálu som sa na sekundu zastavila, pozrela hore na budovu sanatória a hlavou mi prebehlo, že tu sa čochvíľa narodí môj syn. Nikdy na tento moment nezabudnem. Bola to zmes paniky z neznáma so vzrušením, z toho čo ešte len príde.

(foto: sanatoriumkoch.sk)

So vstupným vyšetrením mi potvrdili odtečenie plodovej vody, no zároveň som zistila, že krčok drží ako fras :-D (cca 1cm). Ak sa váš pôrod začne s týmto scénarom, teda odtečením plodovej vody a kontrakcie sa neobjavujú, väčšinou vás už nechajú v nemocnici.

Verila som, že v daný deň nebude veľa pôrodov a ja budem s Tomim na izbe sama, no opak bol pravdou. Ubytovali ma k panej (sorry Ildi, ale vtedy si ešte bola pre mňa pani za plentou :-D), ktorá tiež ležala s odtečenou vodou. Sestrička mi spravila monitor a oznámila, že bude nasledovať veľká vizita a Tomiho poslala preč. Uff, doteraz si na to spomínam. Vyšetrenie bolo neskutočne bolestivé (počas poradní je to pohodka oproti tomuto). Oči mi od bolesti vyliezli asi až na Palisády a bola som v tom, že toto môj pôrod určite muselo spustiť. Kým som sa spamätala z vizity, sestrička bola naspäť aj s otázkou či chcem, aby mi urobila klystír ona, alebo či to zvládnem sama. JASNÉ, ŽE JA SAMA! Absolútne som netušila, ako sa to robí, tak mi sestrička dala rýchlokurz a veľmi dôrazne podotkla, aby som to udržala v sebe aspoň 5 minút. Nie 3 minúty ani 4, ale celých 5! Detaily vám popisovať nebudem, ale keď si teraz na to spomeniem, tak sa musím smiať. Po hodnej chvíli som si víťazoslávne sadla na posteľ, že už to mám za sebou a snažila som sa o „povestných“ 5 minút držania. Ľudia moji, ak sa vám zdá, že ide niekedy čas pomaly, neviete si ani predstaviť, ako sa mne vliekli tie posraté (doslova) sekundy. Vydržala som asi AŽ  1 minútu :-D a možno pár sekúnd. Po tomto rýchlom detoxe som sa cítila dostatočne prečistená a pripravená priviesť môjho syna na tento svet (aj keď nič iné tomu nenasvedčovalo). 

Inak zabudla som vám napísať, že medzitým som sa s mojou susedkou Ildikó skamošila, nakoľko sme tam obe ležali s rovnakým scénarom a čas sme zabíjali pozeraním telky, trepaním blbostí a načúvaním stonov z vedlajších izieb, kde sa rodilo snáď nonstop.

Po pol dni, počas ktorého bol Tomi pri mne, sa nič zaujímavé nedialo. Okolo 14-tej prišla sestrička s doktorkou (to ešte nebola moja pôrodníčka), že by bolo fajn dať vyvolávačku. ČO? VYVOLÁVAČKU?! Ja chcem predsa rodiť prirodzene! Viete, tak samo od seba ako vo filmoch. Nechala mi teda chvíľu na rozmyslenie. Po krátkej porade s Tomim, som si povedala, že idem do toho. Sestrička sa vrátila a ubezpečila ma, že kým sa to rozbehne, príde už aj moja pôrodníčka – apoň niečo pozitívne :-D 

No popravde som si toho o vyvolávačke veľa nezisťovala a myslela som si, že sa pichá injekčne, nie že sa to zavádza tam dole. 

Nič príjemné to nebolo, to vám môžem napísať. Nevadí, prežila som, je to tam, už sa to môže každú chvíľu začať. Minúta za minútou ubiehala, čakali sme. Prišli všelijaké nepravidelné a falošné minikontrakcie, ale nič, čo by nasvedčovalo blížiacemu sa pôrodu. Prešli dve hodiny a stav sa nezmenil. 

Bolo okolo 17:00, keď moja pôrodníčka dorazilaaaaaaa! Chválabohu, že je tu. Po prvej kontrole prišla s tým, že by sme mali dať ešte jednu tú vyvolávačku. To som už pozerala, že ozaj?! Vysvetlila mi, že je veľmi dôležité zavedenie, aby sa tá „tabletka“dostala presne na to miesto, kde treba. Hm. Od odtečenia vody už uplynulo 12 hodín.T akže, nepríjemný proces sa opakoval. Tentokrát ešte o čosi dlhšie, dala si na tom špeci záležať, aby to fungovalo. 

Do 10-tich minút som myslela, že nedobehnem na wcko. Do toho ma neskutočne začalo bolieť brucho, kričím odtiaľ na Tomiho, že toto už asi bude ono, pýta sa či má niekoho zavolať, hovorím že nie, aj tak nie som schopná opustiť toaletu. Pôrodné kontrakcie po druhej vyvolávačke nastúpili vo veľkom štýle = rýchle opakovanie, veľká bolesť– super kombo na začiatok. Keď som sa vyteperila z toho wcka, zistila som, že si nemožem ľahnúťani sadnúť na posteľ, lebo mi je to maximálne nepríjemné. Tak som si išla opäť sadnúť na toaletu :-D. Áno, tam sa mi to "predýchavalo" najlepšie. Keď ma prišla skontrolovať moja pôrodníčka, skonštatovala, že moj krčok sa konečne „rozbehol“ a je na 3cm a že ak chcem, môžem sa pomaly pobrať do pôrodného boxu na epidurálku. NA TOTO SOM ČAKALA! Aleluja! Hneď som zbalila Tomiho, že odchááádzame. Po ceste som predýchavala v stoji. Nebolo mi všetko jedno, pretože to naberalo na slušnej intenzite. Začínala som stresovať z epidurálky, pretože som nemohla ležať ani sedieť. Kurnik, tak ako mi to pichnú? Navyše to trvá niekoľko minút. Koľko tých kontrakcií budem musieť pretrpieť, kým to zaberie? Panika sa zvyšovala. Prišla som do pôrodného boxu. 

(foto: sanatoriumkoch.sk)

Pekné miesto, čisté, s bielým kreslom pre budúceho otecka nachádzajúce sa hneď po boku rodiacej. Sestrička mi oznámila, že anestezilogička tu bude do 10-tich minút len odrodí vedľa – hm, fasa! Mala som kontrakcie snáď každé 2 minúty, čiže minimálne 5x strašná bolesť, kým príde, plus kým ma pripravia, kým to pichne. Bože, porazí ma! Veď to bude celá večnosť. Tomiho poslali von (doteraz nerozumiem prečo). Zostala som tam sama (nebol to príjemný pocit). Čakala som, čo sa bude diať a predýchavala tie pekelnééé kontrakcie.

Už ubehlo 10 minút, tak kde je?

...o tom, koľko som tam čakala a ako to pokračovalo, sa dočítate čoskoro.

Šírenie obsahu stránky akýmkoľvek spôsobom je bez súhlasu autora zakázané.