Ako sa to skončilo?

Ahojte,  veľmi si vážim všetky vaše pozitívne komentáre (negatívny nebol zatiaľ žiadny) a správy na prvú časť blogu o pôrode. Vedzte, že aj keď to mohlo miestami nahánať husiu kožu a možno aj hrôzu, ešte ste nečítali riadky, ktoré budú nasledovať teraz :-D. Dôležité je však napísať, že vo mne pôrod nezanechal žiadne negatívne pocity, strach ani nič iné. Pamätám si, že keď po tom všetkom prišiel Tomi na druhý deň za nami do pôrodnice, povedala som mu, že aj keď to nebol ľahký pôrod, pokojne do toho pôjdem znovu. Ak budem raz opäť tehotná, rada by som rodila znovu v Kochu (tentokrát si však zoberieme apartmán, ak sa bude dať :-D ). 

Takže pohodlne sa usaďte, pokračujeme.
.
.
.

Už ubehlo 10 minút, kde je?
Ubehlo ďalších 20 minút a po anestezilogičke ani stopy. Pamätám si, že sa tam okolo mňa motali sestričky (bol to ten pôrodný box hneď vedľa sesterne) a chodila ma kontrolovať aj pôrodníčka. Kontrakacie boli príšerné.  O ďalších pár minút ma prišiel skontrolovať primár s rečníckou otázkou: „Tak sa pozrieme či ešte stíhneme tú epidurálku.“ ČO?! SRANDUJETE?! (Ako bola pravda, že som sa behom pár minút z 1cm otvorila na 3, čiže mohla som to tým čakaním pokojne prepásť).  V tú chvíľu som sa začala modliť k všetkým, čo pri mne stoja, nech mi toto nerobia,  a že ja tu epidurálku fakt potrebujem. „Je to ešte fajn,“ skonštatoval. Hovorím si aspoňže tak. So silnou dávkou bolesti v hlase som sa ho trúfalo spýtala, koľko to tej anesteziologičke bude ešte trvať?! Bola totiž vedľa v pôrodnom boxe (predpokladám, že mali k dispozícii len jedného anesteziológa) a pomáhala na svet malému černoškovi (to si tiež budem asi navždy pamäťať). Ok, započula som, že ruch z vedľajšieho boxu sa začal rozpúšťať, o chvíľu určite príde. Nepamätám si, koľko som tých kontrakcií mala, asi veľa. Myslím, že to čakanie trvalo okolo 30-40 minút. Konečne prišla. Fasa. Z jej výrazu som mala pocit, že toho má dnes už dosť (popravde, prvý raz sa objavil prístup tohto druhu, inak boli všetci naozaj super, aj pri tých menej príjemných záležitostiach). Ideme na to. Videla, že sa krútim od bolesti, dala ma radšej lahnúť. Z tohto pichania do chrbtice som mala dlhé roky popredu traumu, ale poviem vám, že to je naozaj rýchlovka a pri tých kontrakciách je to to najmenej... Všetko bolo nachystané... epidurálka bola doma. „Prosím vás, za koľko to zaberie?“ stihla som zo seba vysúkať medzi kontrakciami. ,,Do 10-tich minút, musíte však ležať na chrbte, kým to zaúčinkuje.“  Tu by som už slovo „FASA“ rada nahradila niečim tvrdším, ale nakoľko budú tento článok čítať asi aj moji rodičia, tak sa zdržím. Tomi sa vrátil, bože to bola úľava, aspoň že je opäť pri mne. 5 minút  prešlo... 10minút prešlo... 15 minút prešlo.. Opýtal sa ma, ako dlho bude trvať, kým to zaúčinkuje. Hovorím, že 10 minút. No 20 minút preč a nič. Skučala som od bolesti. Keď prišla moja pôrodníčka, pri pohľade na mňa nechápala, prečo mi tú epidurálku ešte nepichli. ,,JA JU UŽ MÁM! Ale nejako nefunguje.“  Zavolala „milú“ pani anesteziologičku naspäť, že nech mi tam dá ešte jednu dávku. Tá sa na mňa pozrela a povedala pamätnú vetu: „Pani a vy čo čakáte, že tá epidurálka spraví?!“ Poviem vám, že v tej bolesti som sa normálne cítila previnilo, že ju takto preháňam. „Ja by som len chcela, aby to tak strašne nebolelo“. Ok. Dopichla to. Kontrakcie chodili, všetky som cítila, ale nekričala som.  Týmto chcem vysloviť obdiv ženám, ktoré to zvládnu bez ale i tým, ktoré si pri epidurálke pospia alebo inak oddýchnu. Mne to spôsobilo iba to, že som tie bolesti necítila na 100%, ale na 70% - no i tak dobre. Tomi sa stihol spýtať aké dlhé má epidurálka účinkovanie a ja som skontrolovala hodiny na stene... o 10 minút celá, ok...máme hodinu. Nepamätám si, koľko som tých epidurálok dokopy dostala, ale bolo ich dosť. Medzitým som sa išla prejsť na izbu k Ildikó (a zároveň ju pozdraviť), ktorá ešte stále ležala bez zmeneného stavu. Šťastná to žena (inak ona bola ten prípad, čo si pri epidurálke pospala, zobudila sa tesne pred pôrodom a na pár zatlačení bola malá vonku  - bez žiadnej škody).  Zato ja som už bola v polovici tejto súkromnej šouparády. Pamätám si, že bolo približne 22:30, stepovala som v boxe na dopichnutie ďalšej epidurálky a moja pôrodníčka sa začala  pýtať či ma bolia kríže a či cítim tlak na konečník. Hovorím, že kríže bolia „jak fras“ a konečník nič. Cítila som zvláštny tlak na pravej strane. Kázala mi „vyskočiť“ hore, že to skontroluje. Skonštatovala, že to už vyzerá dobre, 9cm. Myslím, že epidurálka ešte trochu účinkovala, pretože, keď mi kázala zatlačiť, zatlačila som a nič, abolútne nič som necítila. Normálne ma to zaskočilo. Divný pocit. Proste som zatlačila, ale nič som necítila. Podľa jej výrazu som však usúdila, že som naozaj zatlačila. Kázala mi zliesť a pri kontrakcii si čupnúť a zatlačiť. V tomto momente už tá epidurálka značne odchádzala a bolesť sa vracala v plnom nasadení. Párkrát som si tam zacvičila, tak ako mi povedala. Opäť som jej spomenula, že tlak na konečník necítim, no tlak na pravej strane silnie. Z jej výrazu som začala šípiť, že niečo nie je tak, ako by malo byť. Tomi len nehybne sedel na kresle, párkrát sa ma snažil aspoň pohladkať, no rýchlo som ho „upratala“, že nech pri mne len sedí, nič viac netreba.  Jeho prítomnosť bola pre mňa najdôležitejšia a aj keď to možno znie ako klišé, bez neho by som to nezvládla. 
Okrem pôrodníčky ma opäť prišiel pozrieť i primár. Tu by som rada spomenula moje EXTRÉMNE trasúce sa stehná. Akože teraz mi je to vtipné, ale vtedy som sa hanbila ako pes a myslela som, že ma kvôli tomu ani nevyšetria. Asi to bol nejaký mix bolesti, únavy a vypätia. Neviem. No pamätám si, že som sa mu niekoľkokrát za to ospravedlnila. Nevadí, podarilo sa mu tam dostať. ,,Krčok je úplne spotrebovaný,“ vyhlásil. Znamenalo to, že už som „ready to go“, no zároveň po viacerých hmatoch skonštatoval, že hlavička dieťaťa nejde v pôrodných cestách tým správnym smerom. V tejto sekunde som začala nejako dúfať, že to možno skončí sekciou (ja viem, pôvodne som chcela rodiť prirodzene). Bolesť kontrakcií bola neopísateľná, naozaj som si nedokázala predstaviť, že by som teraz mala ešte tlačiť na plné gule. Po epidurálke už nebolo ani stopy. „Bohužiaľ, musíme urobiť sekciu,“ zaznelo zrazu a v sekunde prišla aj moja odpoveď:  „POME NA TO.“  Pozrela som na hodinky, bolo 23:10. 
Strhol sa strašný frmol. Zrazu začali prichádzať ďalší a ďalší ľudia v bielych mundúroch. Myslím, že prišli chystať operačku. Mne za odmenu opäť poslali moju milú pani  anesteziologičku, ktorá veľmi nenápadne skonštatovala sestričke stojacej vedľa nej, že ona vedela už hodinu dozadu, že to skončí sekciou. FASA! Mohla prísť aj skôr, keď je z nej taká Sibyla. Nemusela som tu zažívať tieto muky. Uplynulo asi 45 minút odkedy prestala epidurálka úplne účinkovať (kontrakcie dosahovali vrchol), ale keďže som vedela, že nasleduje spinálka, začala som sa tešiť, že príde aké-také „vykúpenie“. Spinálka dopichnutá, samozrejme som sa hneď pýtala o koľko minút to začne účinkovať. ,,O 15 minút,“ povedala tá „milá“ pani. S pohľadom upretým na hodinách nad dverami som stopovala čas, nohy sa mi neskutočne triasli, asi som mala aj zimnicu, kontrakcie boli snáď v sekundových intervaloch. 5 minút... 10 minút. Stále nič. Preniesli ma na vozík a previezli tých pár krokov na operačku. Preložili ma na operačný stôl. Tomi bol definitívne preč. Zostala som tam sama. Teda nie úplne, bolo tam ďalších možno 10 ľudí, no cítla som sa príšerne sama.  Začala som upadať do „mikrospánkov“. Vždy, keď som sa prebrala na ukrutnú bolesť, ostré svetlo mi rezalo zrak. Hlavou mi preblesklo, že by už tá spinálka mala asi účinkovať. Tma. Bolesť. Opäť svetlo. Počula som, ako si všetci usilovne chystajú nástroje. Počula som rôzne hlasy, ktoré som nevedela bližšie identifikovať. Počula som, ako okolo mňa všetci chodia a ja tam ležím napospas osudu v neskutočnej bolesti. Tma. Bolesť. Opäť svetlo. Započula som hlas pôrodníčky, ktorá sa ma pýtala či cítim, ako ma štipká na bruchu. Moja odpoveď bola jasná. Áno cítim. „A teraz?“ Aj teraz! Na sekundu nastalo ticho. Cítila som (aj keď mi rovno do očí svietilo to príšerné svetlo), že si s „milou“ pani anesteziologičkou, ktorá sedela niekde za mojou hlavou, vymenili pohľady. ,,Keď bude treba, dáme ju do ,celkovej´,“ sucho skonštatovala. Vtom mi to napadlo. Film „Awake“! – hlavnému hrdinovi operovali srdce, no on všetko cítil, pretože anestéza nezabrala tak ako mala. Bože, čo keď bude toto môj prípad?! Tma. Bolesť. Opäť svetlo. „Toto cítite?“ zase ma štípala po bruchu, vedela som, čo bude nasledovať, keď poviem áno, no nemala som na výber. 

Pamätám si, že mi zaželali dobrú noc a ja som ich ešte rýchlo poprosila, aby mi dávali na malého pozor.  Tma. 

Tma. Svetlo. Asi mi niečo vytiahli z úst, začala som kašľať, stále vládol všade frmol. Bola som dezorientovaná, nevedela som či už mám po, alebo nie. To blbé svetlo mi stále svietilo do očí, slzili mi. „Vitajte naspäť“ hovoril ženský hlas. „Prosím vás, je malý ok?“ horko-ťažko som zo seba dostala. ,,Áno,“ počula som spoza hlavy. Odľahlo mi. Tma. Svetlo. KUREVSKÁ BOLESŤ! BAM. Preložili ma na vozík. Panebože, prečo mi toto robia! Nestačilo už na dnes?! Tma. KUREVSKÁ BOLESŤ. BAM. Preložili ma znovu na posteľ. Tiekli mi slzy. Prosila som ich, aby ma už nechali, už mám toho na dnes dosť.  Zaregistrovala som, že do izby prišiel Tomi. Sestričky si neprestávali podávať kľučku na mojich dverách. Z Tomiho výrazu som vyčítala, že už má tiež dosť, no bol šťastný že som sa prebrala. Pýtam sa ho, čo malý?  „Je krásny, bol som hneď pri ňom, dával som na neho pozor.“ 



Mala som strašné sucho v ústach. Zrazu prišla sestrička s tým, že mi potrebujú dať transfúziu, nakoľko som stratila množstvo krvi (moja maternica sa zrejme toľkým vyčerpaním rozhodla štrajkovať a nesťahovala sa tak, ako bolo treba, preto ten deficit krvi). Transfúzie som dostala nakoniec až dve. Čo ma ale úplne dorazilo bolo, keď ma prišiel skontrolovať primár. Niečo mi zdvihol z brucha (asi nejaké závažie alebo čo) a  strčil mi doň prsty. Neviem či tie kontrakcie neboli ešte pohoda oproti tomuto. FASA. Takže sa to ešte neskočilo. Doktor odišiel, prišla sestrička a mňa zrazu naplo. Tomi v sekunde priskočil k posteli. Ani neviem, kde tú nádobu zobral, no bol v správny moment na správnom mieste. Bože to bola bolesť! Predstavte si, že máte rozpárané brucho a začne vás napínať. Horor. Chvalabohu, rýchlo to prešlo... Prišla ďalšia sestrička s otázkou či chcem vidieť malého – to je otázka. Aj keď som sa nedokázala pohnúť, svoje dieťa som túžila vidieť, aj keď mnou, prirodzene, nelomcovali všetky tie hormóny šťastia a podobne. Mala som v sebe taký koktejl všetkého možného, že som bola rada, že žijem. O pár minút mi vedľa mojej (ešte stále) jemne dezorientovanej hlavy pristála krásne voňavá biela perinka. Z nej na mňa zrazu pozerali dve malé opuchnuté oči s pästičkami pri hlave. 

„Ahoj, ja som tvoja mamina. 
Si KRásny.“ 


.
.
.
To bolestivé vyšetrenie brucha zopakovali do svitania ešte niekoľkokrát, bolo to vraj nevyhnutné, aby vedeli, že maternica sa sťahuje tak ako má. 
Tomiho som okolo 3:30 poslala konečne domov. Videla som na ňom, že tiež „mele“ z posledného, no bola som neskutočne šťastná, že tam bol celý čas so mnou (pri sekcii, čakal vonku, no ja som vedela, že tam je).
Malý Tomi sa narodil tesne pred polnocou 28.5.2018. 

Aj keď to nebol ľahký pôrod, stálo to za to.



ps: Každý pôrod je iný. Tak sa nebojte, ten váš bude tip top!


Šírenie obsahu stránky akýmkoľvek spôsobom je bez súhlasu autora zakázané.


Komentáre

Najčítanejší blog